Nečakala som, že svet za dverami denného centra pre mentálne postihnutých môže byť taký pestrofarebný, aký som našla v petržalskom Impulze na Turnianskej. Čisté zrekonštruované priestory, steny hrajú farbami, obrazmi, fotografiami, darí sa tu kvetom. Je tu svetlo, útulne, čisto a živo. Klienti práve chystajú oslavu pre jedného z nich.
Nakuknem do jednej z miestností. Je to chránená dielňa. Tu pracujú štyria zo štrnásťčlennej komunity. Jeden z nich mi ukazuje, ako si vyrábajú vosk a odlievajú do foriem, ovoniavam škoricové a kávové sviečky, obdivujem ich farebné mozaiky. „Keby sme mali stáleho odberateľa, vedeli by sme tu zamestnať aj viac našich klientov,“ hovorí mi riaditeľka Jana Mareková. Dúfa, že raz prerazia so sviečkami a budú môcť pridať aj výrobu mydla pre tých, ktorí nie sú tak manuálne zruční.
Ich klienti sú dospelí ľudia, väčšinou vo veku okolo 30-40 rokov, po detskej mozgovej obrne, s Downovým syndrómom, autisti… Závisí od stupňa mentálneho postihnutia, čo zvládnu. „Máme úžasne výtvarne nadanú autistku, ktorá tak tká na tkáčskom stave, že to ani nestíhate sledovať. Avšak len veľmi málo komunikuje. Jej mama hovorí, že hľadá jazyk, ktorým kedysi hovorila. Keď sleduje televíziu, obrazovku si rozdelí na 10-12 častí, súčasne sleduje všetky programy. A potom vám sčista-jasna napíše niečo po nemecky, hoci ju to nikto neučil.“
Klienti Impulzu nie sú úplne odkázaní na pomoc inej osoby. Niektorí sú schopní chodiť sami do zariadenia, hoci majú svojich asistentov, vlastnia mobily aj mejlové adresy, vedia urobiť v power pointe prezentáciu o veciach, ktoré ich zaujímajú, iní predávajú na vianočných trhoch výrobky z chránenej dielne. Ich pokroky neraz závisia aj od prístupu rodičov. Viacerí by sa chceli osamostatniť a aj by to dokázali. „Len sa na to potrebujú pripraviť. Väčšina z nich totiž bezbreho dôveruje ľuďom. Sú úprimní, čestní a otvorení. Šťastlivci, ktorí neriešia hodnotu peňazí. Nenapadlo by im, žeby to s nimi mohol niekto myslieť zle,“ hovorí Jana Mareková a čuduje sa, že ma neprišiel privítať jeden z klientov, ktorý by chcel svet plný lásky, a tak každého objíma.
Tvorivosť nepozná lockdown
V našom rozhovore sa nedá preskočiť téma, ktorá je dnes doslova každodennou. Pandémia. Ako ju prežívajú v centre? „Zrejme lepšie ako ostatní,“ prekvapí ma riaditeľka a vysvetľuje, že počas dvanástich rokov, čo tu pôsobí, majú za sebou sťahovanie, vyhorenie, dve rekonštrukcie… „Takže naši klienti chápu, že život je plný problémových situácií a treba im čeliť.“ Covid si uvedomujú všetci. „Ale neprestávajú kvôli tomu žiť. Nie sú ustráchaní. Problém pre nich bol len lockdown.“
Nemôcť ísť do centra, kde trávili denne čas od ôsmej ráno do štvrtej poobede, strata kontaktov a aktivít, na ktoré boli zvyknutí, to bol silný zásah do vnútornej istoty. „Veľmi ťažko to znášali autisti. Nevedeli pochopiť, že táto situácia nie je časovo ohraničená. Jedna z našich klientok chodila každý deň za mamou s kalendárom v ruke, aby jej ukázala, kedy pôjde do Impulzu. Odmietala prijať, že mama to nevie.“
Aby im pomohli sa s novou situáciou vyrovnať, rozhodli sa s nimi intenzívnejšie tvoriť. Vznikli tak diela, ktoré odprezentovali na výstave Tvorivosť nepozná lockdown. Ako vidia seba? Ako vidia ostatných? Ako vidia svet? Autoportréty z hliny, pestrofarebné nádherné portréty, ktoré si robili medzi sebou. Kika mi ukazuje vlastnú reprodukciu Zátišia Paula Kleeho. Na prvý pohľad to isté a predsa iné. „Mám rada všetko, čo lieta,“ hovorí a ukazuje na vážku.
Osobne som najviac unesená z hravých farebných portrétov. „Batikovaná maľba,“ vysvetlí mi riaditeľka, ktorá sa v centre venuje arteterapii. „Navrhla som im, aby do pozadia dávali veci, ktoré má portrétovaný rád.“ Michal spravil z Janky lúštiteľku, pretože vie, že miluje osemsmerovky. Ďalší je v zajatí parafínu a sviečok. Kika nakreslila Tomáša, ktorý má rád sladké. Preto nesmie chýbať veterník a kofola. „Ešte mi ukáž, ako vidíš samú seba,“ hovorí Kike a tá mi ochotne ukazuje svoju polbustu.
S príbehom sú ich diela ešte zaujímavejšie. Dopriala by som im, aby sa po výstave, ktorá bola na prelome novembra a decembra v Starom Meste, mohli odprezentovať aj v Petržalke. Priestor by sa určite našiel.
Prechádzam v Impulze z miestnosti do miestnosti, a pristihnem sa pri pocite, že nemám chuť odísť. Práve naopak, keď si na nástenke pozriem celý program od pondelka do piatka– cvičenia, komunity, keramika, biblioterapia, tanec, počítače aj varenie… – zostala by som celý týždeň. Hovorím to riaditeľke Jane Marekovej. Tá sa len zasmeje a skonštatuje: „Nie ste prvá.“
https://www.bratislavskenoviny.sk/aktuality/petrzalka/69376-vo-farebnom-svete-v-centre-pre-mentalne-postihnutych-sme-nasli-uzasne-miesto?fbclid=IwAR1tVxAqqtbqr0ztDE5KOpWW4oLcRXlbEla8uE6ROIowktjXnLHel7x28IM
